Snažila som sa jej pomáhať, ako som vedela. Vždy ma potešilo, keď dostala jednotku, alebo dvojku. Keď som sa dostala na gymnázium, vedeli sme, že sa tak skoro neuvidíme. Na pamiatku mi venovala porcelánového sloníka a list, ku ktorému mi priložila zopár fotiek. Doteraz to mám odložené. Lenže od tých 4 rokov sa bohužiaľ veľa vecí zmenilo. Keď som ju v meste stretla, spolu zo svojou maminou kočíkovala bábätko. To dieťa je jej. Jej pekná postava sa zmenila – dosť pribrala, vlasy už nemá také pekné ako mala. Bola výborná atlétka, teraz už zrejme nebude šplhať tak rýchlo ako kedysi. Videla som ju síce len minútu, ale za tú chvíľku som si stihla všimnúť, všetky tieto zmeny. Keď som sa jej pozdravila, reagovala pomaly, akoby si želala, aby som ju nevidela. No potom zdvihla hlavu a šla s maminkou ďalej, akoby nič.
Neviem, ako sa to všetko stalo. Kolujú rôzne klebety. Neverím ani jednej z nich. Kamarátky mi je však veľmi ľúto. Nemôžem povedať, že jej to dieťa zničilo život, lebo to nikto nemôže vedieť. Možno má to maličké rada, možno jej prinieslo viac pozitívneho ako negatívneho. Ona vždy kašlala na to, čo si ľudia hovorili. Neviem, či je jej to jedno aj dnes, lebo ľudia o nej nahovorili kopec hlúpostí. No na odvahe, určite nestratila, keď s maličkým chodí hrdo na prechádzky po meste . Dúfam, že sa jej bude dariť a že z dieťatka vyrastie šikovný, múdry človek a pekné bude po maminke.